Obec vznikla v r. 1921. Bola vybudovaná na základe pozemkovej reformy a následnej kolonizácie. V jej rámci si obyvatelia kúpili časť Palfyovských pozemkov z katastrov obcí Krátke Kesy (teraz súčasť obce Marcelová), Marcelovej a Modrán. Obyvatelia pochádzajúci z nasledovných žup Slovenska a Moravy, konkrétne z Kysúc,Oravy, trenčianskej a zvolenskej župy, z okolia Uherského Hradištia, (dnes časť Čiech). Začali rozšírovať pôvodný majer Siloš Pusta stavaním príbytkov najmä pozdĺž hradskej – hlavnej cesty vedúcej z Marcelovej do Bátorových Kosíh. Celkom pribudli príbytky pre cca 80 rodín. Tým sa vytvorili dve ulice – Hlavná ul. tvorená hradskou a a ulica Na Vsi, čo bol vlastne prestávaný majer. Z počiatku bolo v kolónii celkom 477 obyvateľov. Z toho bolo 460 obyvateľov československej národnosti, t. j. 96,43 % a 13 pôvodných obyvateľov maďarskej národnosti 2,72 %. Neskôr počet obyvateľov československej národnosti stúpol na 573.

Začiatky osídľovania neboli ľahké. Vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky na nákup pôdy a stavby príbytkov sa občania zadlžovali a stanovené podmienky zo strán úradov sa nedodržiavali. Odhadovalo, že obyvatelia boli v tých rokoch celkom zadlžení miliónom Kčs. V novinách Slovenský kolonista z 22.júna 1923 bola uverejnená kolektívna sťažnosť kolonistov: Úryvok z nej - “najviac nás mrzí, že ani dnes nie sme všetci oslobodení od dlžôb, ktoré prinútení sme boli robiť pri zriaďovaní svojho nového domova. Chceli sme si všetci ešte do jaseni vystaviť primerané byty a hospodárske staviská, lebo väčšina z nás je len provizórne zariadená a veľká časť našich spolukolonistov vlastného bývania nemá“. Občania svojou húževnatosťou si museli poradiť sami a postupne zveľaďovať svoje nové domovy.

V r. 1926 sa obec osamostatnila a prijala názov Šrobárovo podľa Dr. Vavra Šrobára, významného slovenského politika, člena vlády Československej republiky (ministra vlády s plnými právomocami pre Slovensko), spolupredsedu Slovenskej národnej rady v období Slovenského národného povstania, literáta a lekára. V 70-tých rokoch bola obec administratívne premenovaná na dnešný názov Šrobárová. V r. 1922 bola zriadená prvá slovenská škola v budove správcu majera. Vyučovanie začalo 20. septembra 1923. V r. 1928 bola postavená nová škola, ktorá podobne ako iné školy budované s podporou Slovenskej ligy v Amerike (Slovak League of America) pri príležitosti 10 jubilea vzniku Československej republiky, bola vybavená s nápisom ,,Jubilejná škola - 1928". V päťdesiatych rokoch bol nápis na základe politického nátlaku odstránený. Neskôr bol odstránený aj rok 1928

V r. 1923 zriadili nový cintorín, v ktorom bola zriadená márnica. Najdôležitejšou, najväčšou, čo do hodnoty a prevedenia bola stavba kostola. Stavebný kameň bol vysvätený v r. 1929. Stavba sa uskutočňovala na základe zbierky. Každá rodina mala určené akou sumou má prispieť na základe veľkosti pôdy. Čiastkou prispelo Trnavské biskupstvo a Krajanský spolok. Banskobystrický biskup prispel dodávkou dreva na krov strechy kostola. Drevo bolo dopravené formou pltí splavením po Váhu a Dunaji do obce Moča. Odtiaľ sa dopravilo konskými povozmi. Bola to náročná preprava vzhľadom na rozmery a hmotnosť. Ostatný materiál bol dopravený zo železnice Chotín povozmi. Kostol sa dostával a vysvätený bol prostredníctvom trnavského biskupstva v r. 1934. V r. 1938-1945 sa Šrobárová stala súčasťou Maďarska. Dňa 4. mája 1939 boli nemaďarskí občania obce hromadne deportovaní. Dovolené množstvo na odvoz bolo 70 kg. Rodiny príslušníkov československých légii stihli odísť pred týmto termínom. Po oslobodení a obnovení Československa v pôvodných hraniciach sa veľká väčšina obyvateľov v r. 1945 vrátila.

Hospodársky život sa zameriaval predovšetkým na poľnohospodárstvo. Okrem toho boli v obci remeselníci, ktorý poľnohospodárstvo podporovali. Boli to kováč, remenár, kolár, stolár, strojníci. Práca na poli bola ťažká a namáhavá. Horúčavy, suchý vzduch a vysoká prašnosť ju ešte sťažovali. Osadníci sa museli učiť pestovať nové plodiny ako sú tabak, kukurica, obilie, zelenina, vinohrad a pod. Chýbali prostriedky a ľudia boli často odkázaní na vzájomnú výpomoc. Zhodnocovanie výsledkov svojich prác sa zabezpečovalo odpredajom. Veľa z toho, čo sa na poli dopestovalo sa spotrebovalo v domácnosti. Niečo z toho sa tiež speňažilo na okolitých trhoch. Nebolo zriedkavosťou, keď ženy s košom na chrbte, ktorý bol naplnený vajíčkami, hydinou a inými produktmi, odchádzali až do Komárna peši. Do mlyna museli občania chodiť najmä do Sv. Petra, alebo do Moče. Šrobárovčania však boli učenlivý. Dokázali sa postupne vyrovnať majstrovstvu pôvodných obyvateľov. Dokonca v rokoch družstevného hospodárenia bola Šrobárová prvá v Československu, kde sa zelenina urýchlene dopestovala pod fóliovníkmi. Najťažšie práce boli v žatve. Muselo sa začínať s východom slnka a končilo sa s jeho západom. V obci boli dva, tri traktory a podobný počet mláťačiek. Mlátenie bolo vyvrcholením snaženia gazdov. Predstavu o prostredí, do ktorého sa presťahovali a o práci ilustrujú prevzaté obrázky

Obec žila čulým spoločenským životom. Najväčším spolkom v obci bol Spolok živého ruženca. Okrem toho bol v r. 1925 založený spolok sv. Vojtecha. Z politických subjektov bola najagilnejšia ,,Slovenská liga" so svojím 40 členmi. Po návrate vysídlených obyvateľov z r. 1945 bolo potrebné znova sa pustiť do práce. Obnovovať svoje hospodárstvo a pripraviť polia pre novú úrodu. Zakrátko prišla kolektivizácia. Aj napriek tomu, že obyvatelia prijímali túto otázku s nevôľou, založilo sa Jednotné roľníčke družstvo. Toto družstvo významne prispelo k ekonomickému zlepšeniu obce. JRD sa neskôr po zlúčení s JRD Mudroňovo prijalo názov JRD Slovenského Národného povstania. Novým historickým prelomom bol r. 1989

Významní rodáci, osobnosti pôsobiace v meste/obci

• MUDr. Vavro Šrobár, krstný otec obce
• Prof. MVDr., Dr.h.c. Rudolf Cabadaj PhD., rektor Veterinárnej univ. Košice 4 –funkčné obd.
• Simona Kóšová, juniorská reprezentantka Slovenska vo volejbale (7 miesto na MS)
• Mária Adriánová, Poslankyňa federál. zhromaždenia Československej federatívnej republiky
• Všetci zakladajúci členovia obce 

Poznámka: Popis histórie sa spracoval na základe poznatkov pamätníkov (Ján Dedík, dnes už zosnulí Anton Bucha, Ján Košturiak a iní). Vďaka im!